Obrázok
Do trenčianskej juniorky prišiel pred dvomi rokmi, no už má za sebou aj niekoľko tréningov s A-tímom Dukly a s ním tiež jeden prípravný zápas. 19-ročný obranca Ján Urban nám porozprával nielen o hokeji, ale tiež o svojej večne dobrej nálade a tiež ako robil dobrovoľníka na minulo-víkendovom celoplošnom testovaní.
Urbi, ako si spomínaš na svoj nazvime to prechod z Púchova do trenčianskej juniorky?
„Jedného dňa prišiel za nami tréner, že máme ísť na trenčiansky tréning, ktorý bol v Dubnici. O 2-3 dni sme mali ísť následne s Trenčínom na turnaj do Českých Budejovíc. Bola to nová skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa, lebo už prvé tréningy som videl a cítil, že je to niečo celkom iné ako v Púchove.“
V čom bol tréning s trenčianskou juniorkou iný a teda podľa tvojich slov aj lepší?
„Najmä v rámci konkurencie a makali sme oveľa viac, než som bol zvyknutý.“
Trenčín je známy svojou výbornou prácou s mládežou. Aj to priamo pociťuješ?
„Veľmi som rád za túto možnosť. Toto je môj druhý rok v Trenčíne a cítim sám na sebe, že som sa posunul, zlepšil. Tento klub to prosto vie s mládežou. No priznám sa, že najviac mi dávajú tréningy s trénerom Petrom Frűhaufom z A-tímu, ktorý niekedy s nami chodí na ľad a vedie tréningy pre obrancov.“
Ako to riešiš s každodennou dopravou, nakoľko nie si z Trenčína?
„Sme 2-3 spoluhráči, ktorí chodíme spolu autom. Takže to, že sme z Púchova viacerí, nám zahralo do karát a môžeme sa striedať. A ak to autom nevyjde, ideme normálne vlakom. Dá sa na to úplne v pohode zvyknúť. Beriem to ako samozrejmosť.“
Stíhaš popri tom chodiť aj do školy?
„Snažím sa učiť sa. (smiech) Po tréningu chodím na 2-3 hodiny do školy, podľa toho ako stíham. Doma sa človeku učí horšie... A to platí aj teraz počas karantény. Radšej by som chodil do školy, než mal online výučbu.“
Ako by si sa opísal, aký si hokejista?
„Spoluhráči mi hovoria, že mám ruky v betóne a zametám. (smiech) Ale teraz vážne. Myslím si, že moja silná stránke je bránenie ako také, v ktorom sa vyžívam. A ešte mám rád prihrávky, ktoré sa snažím vymýšľať tak, aby to vyzeralo čo najlepšie. No a teraz sa snažím pracovať na korčuľovaní, aby bolo čo najlepšie.“
Už dávno nie si dieťaťom, ale predsa – máš stále nejaké hokejové vzory?
„Mám síce 19 rokov, ale to nič nemení na tom, že svoje vzory stále mám. Páčia sa mi hráči ako Victor Hedman - jeho prehľad, a tiež P. K. Subban ako hral do tela. A tiež mladý Rasmus Dahlin.“
Absolvoval si už niekoľko tréningov aj s A-tímom Dukly, dokonca si za mužov odohral aj jeden prípravný zápas pred aktuálnou sezónou. Aká je to skúsenosť pre mladého hráča?
„Už keď minulý rok prišiel za mnou tréner, že pôjdem na tréning s A-tímom, som sa nesmierne potešil. Možno som to nedával veľmi najavo, ale vo vnútri ma to neskutočne tešilo. A rovnako to bolo aj na začiatku aktuálnej sezóny, keď mi juniorskí tréneri oznámili, že budem trénovať s mužmi. Priznám sa, že na prvých tréningoch som mal väčší rešpekt, teraz si to už viac užívam. Snažím sa, aby mi to dalo čo najviac, lebo je to veľká skúsenosť.“
A čo taký Tomáš Starosta? Ako sa ti trénuje s hráčom, rovnako obrancom ako si ty, ktorý má skúsenosti na rozdávanie?
„Stále ho sledujem – ako na tréningoch, tak i počas zápasov, no a tiež aj v šatni. Hrá neskutočne s rozumom, ľahkosťou. Jeho prihrávky majú hlavu a pätu. Je pre mňa trenčiansky vzor.“
Čo tvoje hokejové ciele, vízie?
„Tak toto je zákerná otázka. (smiech) Chcel by som sa prebojovať do A-tímu a byť jeho stabilnou súčasťou. A, samozrejme, hrať hokej najdlhšie ako sa mi len bude dať. Ale aktuálny cieľ je určite ten náš A-tím.“
Nedá mi neopýtať sa... Ľudia, ktorí ťa poznajú, vedia, že máš ustavične úsmev na tvári. Máš nejaký recept na dobrú náladu?
„Recept asi neexistuje. (smiech) Ale podľa mňa to mám vrodené po mojej mame, lebo ona je tiež taká živá a veselá. Nedokážem byť dlho negatívne naladený; mám rád, keď sa ľudia okolo mňa smejú, zabávame sa a najmä tancujeme. To je najväčšia bomba. Snažím sa dobrú náladu preniesť aj na druhých ľudí, napríklad na spoluhráčov ráno v šatni.“
No ale nie sú aj takí, že im to až vadí?
„Jasné, nájdu sa aj hejteri, ale oni sa časom ku mne pridajú. (smiech) Niekedy mi spoluhráči nadávajú, že ako je to možné, že som stále fresh aj o siedmej ráno.“ (smiech)
Keď už sme pri tom recepte, čo tvoj obľúbený recept v kuchyni? Aký to je?
„Uvariť čaj. (smiech) Mám teraz taký šalát, ktorý často robím celej rodine.“
Aj nám ho prezradíš?
„Idú tam rajčiny, uhorka, fazuľa, kukurica, balkánsky syr nakrájaný na kocky, smotana a 2 lyžičky tatarskej omáčky. Nebíčko v papuľke.“ (smiech)
Pri téme jedlo je pri tebe automatická otázka, že ako je to možné, že stále ješ a pritom si stále štíhly?
„Ja mám asi pásomnicu, lebo inak si to neviem vysvetliť. (smiech) Každý sa čuduje, prečo tak veľa jem a stále nič, ale keďže som moc aktívny, to asi vysvetľuje celú situáciu. Všetko vyskáčem a vytancujem.“
Teraz mi napadlo, že tvoj brat je brankár. Využívate to teraz v rámci karantény na spoločné tréningy?
„Keďže má výstroj doma, využívame to. Bývame na dedine, máme veľký dvor a na ňom sa dá výborne trénovať. Minimálne trikrát do týždňa vytiahneme bránku, strieľam mu a zatrénujeme si tak obaja.“
Čo tvoje číslo na drese? Ako si sa k nemu dostal?
„Keď som začínal s hokejom, mal som osmičku, lebo tú nosil aj môj dedo. Občas som mal 5, 25 a potom 18. Keď som prišiel do Trenčína, tak moja 18-ka nebola voľná, tak som siahol po päťke. Má ju aj Andrej Sekera a myslím, že je to také obrancovské číslo. Navyše som sa 5. septembra narodil, takže ma aj vystihuje.“
V škole ťa dúfam nevystihuje...
„Tam ruská päťka.“ (smiech)
Viem, že máš takú jednu špeciálnu záľubu. Prezradíš nám o nej viac?
„Nejaký ten rôčik som dobrovoľným hasičom u nás v Dolných Kočkovciach. Keď sa mi dá, idem aj na nejakú tú súťaž. Obnovilo sa to tu po rokoch a snažíme sa to tu teraz udržať. Keď je nejaká povodeň alebo menší požiar, tak ideme na vec. Rovnako usporadúvame aj akcie ako Vatra alebo Fašiangy, resp. celkovo pomáhame, keď s niečím treba.“
Mám tomu rozumieť tak, že aj minulý víkend počas celoplošného testovania si bol zatiahnutý do práce?
„Zavolal nám náš starosta, či by sme mohli pomôcť na celoplošnom testovaní. Nie je to naša povinnosť, ale nevidím v tom problém pomôcť obci. Všetko sme dobre zvládli, takže ja som spokojný.“
Čo konkrétne si mal na starosť?
„My ako hasiči sme mali viaceré úlohy. Ja konkrétne som stál vonku a podával ľuďom servítky a dezinfekciu na ruky. A keď bol obed a lekári mali prestávku, tam som dezinfikoval všetky verejné priestranstvá, kde sa zhromažďovali ľudia.“
Na záver si dajme ešte rýchle dopĺňanie viet:
Moji spoluhráči ma vedia vytočiť, keď... „Odfláknu tréning.“
Najšikovnejším hráčom A-tímu je... „Juraj Bezúch.“
Predmet, ktorý mi robí v škole najväčšie problémy, je... „Účtovníctvo.“
Najviac na svojich rodičoch obdivujem... „Starostlivosť a pozitívne naladenie.“
Môj obľúbený hokejový tím je... „Dukla Trenčín.“
Najviac voľného času trávim... „Nemám voľný čas a to je problém. (smiech) Veľa ho nie je, ale keď už, tak ho trávim s rodinou a kamarátmi v športovom duchu.“
Domáca práca, ktorá mi ide najlepšie, je... „Nezavadzať. (smiech) Ale nie, asi utieranie riadu.“
Moja najhoršia vlastnosť je... „Ja nemám zlé vlastnosti. (smiech) Ale vážne, veď ja neviem. (smiech) Toto je zákerná otázka.“
Urbi, ako si spomínaš na svoj nazvime to prechod z Púchova do trenčianskej juniorky?
„Jedného dňa prišiel za nami tréner, že máme ísť na trenčiansky tréning, ktorý bol v Dubnici. O 2-3 dni sme mali ísť následne s Trenčínom na turnaj do Českých Budejovíc. Bola to nová skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa, lebo už prvé tréningy som videl a cítil, že je to niečo celkom iné ako v Púchove.“
V čom bol tréning s trenčianskou juniorkou iný a teda podľa tvojich slov aj lepší?
„Najmä v rámci konkurencie a makali sme oveľa viac, než som bol zvyknutý.“
Trenčín je známy svojou výbornou prácou s mládežou. Aj to priamo pociťuješ?
„Veľmi som rád za túto možnosť. Toto je môj druhý rok v Trenčíne a cítim sám na sebe, že som sa posunul, zlepšil. Tento klub to prosto vie s mládežou. No priznám sa, že najviac mi dávajú tréningy s trénerom Petrom Frűhaufom z A-tímu, ktorý niekedy s nami chodí na ľad a vedie tréningy pre obrancov.“
Ako to riešiš s každodennou dopravou, nakoľko nie si z Trenčína?
„Sme 2-3 spoluhráči, ktorí chodíme spolu autom. Takže to, že sme z Púchova viacerí, nám zahralo do karát a môžeme sa striedať. A ak to autom nevyjde, ideme normálne vlakom. Dá sa na to úplne v pohode zvyknúť. Beriem to ako samozrejmosť.“
Stíhaš popri tom chodiť aj do školy?
„Snažím sa učiť sa. (smiech) Po tréningu chodím na 2-3 hodiny do školy, podľa toho ako stíham. Doma sa človeku učí horšie... A to platí aj teraz počas karantény. Radšej by som chodil do školy, než mal online výučbu.“
Ako by si sa opísal, aký si hokejista?
„Spoluhráči mi hovoria, že mám ruky v betóne a zametám. (smiech) Ale teraz vážne. Myslím si, že moja silná stránke je bránenie ako také, v ktorom sa vyžívam. A ešte mám rád prihrávky, ktoré sa snažím vymýšľať tak, aby to vyzeralo čo najlepšie. No a teraz sa snažím pracovať na korčuľovaní, aby bolo čo najlepšie.“
Už dávno nie si dieťaťom, ale predsa – máš stále nejaké hokejové vzory?
„Mám síce 19 rokov, ale to nič nemení na tom, že svoje vzory stále mám. Páčia sa mi hráči ako Victor Hedman - jeho prehľad, a tiež P. K. Subban ako hral do tela. A tiež mladý Rasmus Dahlin.“
Absolvoval si už niekoľko tréningov aj s A-tímom Dukly, dokonca si za mužov odohral aj jeden prípravný zápas pred aktuálnou sezónou. Aká je to skúsenosť pre mladého hráča?
„Už keď minulý rok prišiel za mnou tréner, že pôjdem na tréning s A-tímom, som sa nesmierne potešil. Možno som to nedával veľmi najavo, ale vo vnútri ma to neskutočne tešilo. A rovnako to bolo aj na začiatku aktuálnej sezóny, keď mi juniorskí tréneri oznámili, že budem trénovať s mužmi. Priznám sa, že na prvých tréningoch som mal väčší rešpekt, teraz si to už viac užívam. Snažím sa, aby mi to dalo čo najviac, lebo je to veľká skúsenosť.“
A čo taký Tomáš Starosta? Ako sa ti trénuje s hráčom, rovnako obrancom ako si ty, ktorý má skúsenosti na rozdávanie?
„Stále ho sledujem – ako na tréningoch, tak i počas zápasov, no a tiež aj v šatni. Hrá neskutočne s rozumom, ľahkosťou. Jeho prihrávky majú hlavu a pätu. Je pre mňa trenčiansky vzor.“
Čo tvoje hokejové ciele, vízie?
„Tak toto je zákerná otázka. (smiech) Chcel by som sa prebojovať do A-tímu a byť jeho stabilnou súčasťou. A, samozrejme, hrať hokej najdlhšie ako sa mi len bude dať. Ale aktuálny cieľ je určite ten náš A-tím.“
Nedá mi neopýtať sa... Ľudia, ktorí ťa poznajú, vedia, že máš ustavične úsmev na tvári. Máš nejaký recept na dobrú náladu?
„Recept asi neexistuje. (smiech) Ale podľa mňa to mám vrodené po mojej mame, lebo ona je tiež taká živá a veselá. Nedokážem byť dlho negatívne naladený; mám rád, keď sa ľudia okolo mňa smejú, zabávame sa a najmä tancujeme. To je najväčšia bomba. Snažím sa dobrú náladu preniesť aj na druhých ľudí, napríklad na spoluhráčov ráno v šatni.“
No ale nie sú aj takí, že im to až vadí?
„Jasné, nájdu sa aj hejteri, ale oni sa časom ku mne pridajú. (smiech) Niekedy mi spoluhráči nadávajú, že ako je to možné, že som stále fresh aj o siedmej ráno.“ (smiech)
Keď už sme pri tom recepte, čo tvoj obľúbený recept v kuchyni? Aký to je?
„Uvariť čaj. (smiech) Mám teraz taký šalát, ktorý často robím celej rodine.“
Aj nám ho prezradíš?
„Idú tam rajčiny, uhorka, fazuľa, kukurica, balkánsky syr nakrájaný na kocky, smotana a 2 lyžičky tatarskej omáčky. Nebíčko v papuľke.“ (smiech)
Pri téme jedlo je pri tebe automatická otázka, že ako je to možné, že stále ješ a pritom si stále štíhly?
„Ja mám asi pásomnicu, lebo inak si to neviem vysvetliť. (smiech) Každý sa čuduje, prečo tak veľa jem a stále nič, ale keďže som moc aktívny, to asi vysvetľuje celú situáciu. Všetko vyskáčem a vytancujem.“
Teraz mi napadlo, že tvoj brat je brankár. Využívate to teraz v rámci karantény na spoločné tréningy?
„Keďže má výstroj doma, využívame to. Bývame na dedine, máme veľký dvor a na ňom sa dá výborne trénovať. Minimálne trikrát do týždňa vytiahneme bránku, strieľam mu a zatrénujeme si tak obaja.“
Čo tvoje číslo na drese? Ako si sa k nemu dostal?
„Keď som začínal s hokejom, mal som osmičku, lebo tú nosil aj môj dedo. Občas som mal 5, 25 a potom 18. Keď som prišiel do Trenčína, tak moja 18-ka nebola voľná, tak som siahol po päťke. Má ju aj Andrej Sekera a myslím, že je to také obrancovské číslo. Navyše som sa 5. septembra narodil, takže ma aj vystihuje.“
V škole ťa dúfam nevystihuje...
„Tam ruská päťka.“ (smiech)
Viem, že máš takú jednu špeciálnu záľubu. Prezradíš nám o nej viac?
„Nejaký ten rôčik som dobrovoľným hasičom u nás v Dolných Kočkovciach. Keď sa mi dá, idem aj na nejakú tú súťaž. Obnovilo sa to tu po rokoch a snažíme sa to tu teraz udržať. Keď je nejaká povodeň alebo menší požiar, tak ideme na vec. Rovnako usporadúvame aj akcie ako Vatra alebo Fašiangy, resp. celkovo pomáhame, keď s niečím treba.“
Mám tomu rozumieť tak, že aj minulý víkend počas celoplošného testovania si bol zatiahnutý do práce?
„Zavolal nám náš starosta, či by sme mohli pomôcť na celoplošnom testovaní. Nie je to naša povinnosť, ale nevidím v tom problém pomôcť obci. Všetko sme dobre zvládli, takže ja som spokojný.“
Čo konkrétne si mal na starosť?
„My ako hasiči sme mali viaceré úlohy. Ja konkrétne som stál vonku a podával ľuďom servítky a dezinfekciu na ruky. A keď bol obed a lekári mali prestávku, tam som dezinfikoval všetky verejné priestranstvá, kde sa zhromažďovali ľudia.“
Na záver si dajme ešte rýchle dopĺňanie viet:
Moji spoluhráči ma vedia vytočiť, keď... „Odfláknu tréning.“
Najšikovnejším hráčom A-tímu je... „Juraj Bezúch.“
Predmet, ktorý mi robí v škole najväčšie problémy, je... „Účtovníctvo.“
Najviac na svojich rodičoch obdivujem... „Starostlivosť a pozitívne naladenie.“
Môj obľúbený hokejový tím je... „Dukla Trenčín.“
Najviac voľného času trávim... „Nemám voľný čas a to je problém. (smiech) Veľa ho nie je, ale keď už, tak ho trávim s rodinou a kamarátmi v športovom duchu.“
Domáca práca, ktorá mi ide najlepšie, je... „Nezavadzať. (smiech) Ale nie, asi utieranie riadu.“
Moja najhoršia vlastnosť je... „Ja nemám zlé vlastnosti. (smiech) Ale vážne, veď ja neviem. (smiech) Toto je zákerná otázka.“